Vladimírska Madona

   

   Ikona. Opäť ikona. Nádherná Vladimírska Madona v krvavočervenom plášti s Dieťaťom na rukách.

   „Svjataja Rus“ (Sväté Rusko)! Tak mi to znie v ušiach. Skutočne sväté Rusko, ktoré ale na dlho zožral červený drak komunizmu. Ako to je dnes? Ťažko povedať, ale neriešim to. Skôr naopak. Vďačnosť za dedičstvo viery, ktorú uchováva pravoslávie, mi napĺňa srdce hlbokým dojatím. Vďačnosť a zbožnosť sa prelievajú vo mne ako kvapalina v spojených nádobách. Madona! Ako by som ťa vrúcne pobozkala! Nemôžem.

   Našla som si tiché, tmavé miesto na kamennej dlažbe. Opatrne, aby som náhodou, veľmi neobozretnou, nevošla do zakázaného priestoru. Bazilika Narodenia Pána vo Svätej Zemi je rozkúskovaná ako pizza. Každý kút má pod ochranou iné kresťanské spoločenstvo - cirkev.

   Ukradomky si obzerám krásny strieborný ikonostas, bohaté krištálové lustre, horiace olejové lampy. A pohľad na Madonu! Mám rešpekt. Pravoslávny „báťuškovia“ sa pripravujú na bohoslužbu. Ich dlhé rúcha a brady, vysoké čiapky a veľké strieborné kríže na prsiach vo mne zatajujú dych. Priestor musí byť voľný!!

   Rýchlo a energicky chodia dookola. Dymiace kadidlá plné voňavého tymiánu zúrivo štrngajú o závesné reťaze. Ťahavá melódia s „odmieľaním“  nezrozumiteľných modlitieb zoviera vo mne srdce. Radšej sa ani nepribližujem. Zo svojho úkrytu sledujem túto bohopoctu. Len rozmýšľam, že pri ich zúrivej zbožnosti by im viac svedčali do rúk samopaly ako kadidlá na oslavu Boha.

   Čo si o tom asi myslí Boh? Netuším. Pozerám do tváre prekrásnej Madony vytierajúc si slzy padajúce mi po tvári.

30.11.2015

(Spomienka na Svätú Zem)