Teľacie

„Sestra, to je pre vás!“

„Čo to je, Sergej?“ Pozerám s údivom a beriem zo zrobených, špinavých rúk zhužvanú igelitku pri jej krku.

Drží ju od tela. „Opatrne. Mäsko je ešte teplé. Pre Vás, sestra! Na zdravie!“

Zo spodnej časti kvapká čerstvá, červenučká krv a v hornej časti trčí zlomená rebrová kosť.

„Zabili sme teliatko“, oznamuje mi tento veľký, vychudnutý chlap so žiariacimi očami a úsmevom skrytým v zarastenej, slnkom ošľahanej tvári.

„Ale Vy potrebujete nakŕmiť deti! Pre nich ste mali nechať takú dobrotu!“

„Nemusíte mať starosť, sestra. Oni majú dosť!“ Zvučne sa zasmial a hodil rukou. Zrakom pre istotu uhol.

Kým sme sa takto handrkovali, pred veľkou železnou bránou nášho farského dvora, hrčalo staré auto. Ako spolujazdec v ňom sedel Sergejov syn Váňa. Otec ho vozil všade so sebou. A keď náhodou nebol s ním v aute, tak ho hľadal po celom meste. Váňa veľa pil. Nakoniec, ako jeho otec i brat i ... len jemu sa k tomu pridala ešte schizofrénia, takže nemohol zostávať sám.

A ja som držala v rukách čerstvé mäso. Naša sučka veľmi radostne okolo mňa poskakovala, hoci zuby ostražito cerila na zrobeného, utrápeného muža.

Ďakovala som ako najsrdečnejšie som vedela, ale slovenská pohostinná nátura sa ruskej štedrej duši nemôže rovnať.

Rozhegané auto sa pohlo. Dym z výfuku naplnil dvor a pes sa išiel roztrhnúť od štekania na okolo prechádzajúce psy. Hmm... sloboda zvierat. Chodia si len tak spokojne medzi dvory, deti a smeti, a nikomu neprekáža, že sa premnožujú, túlajú a samostatne živia.

Zabuchla som dvere domu. V hlave sa mi zrodil plán, a to bolo skvelé. Vykostila som hovädzie rebierko, naporcovala mäso. Čoskoro trčala zlomená kosť z veľkého hrnca.

Prídu deti. A ja ich môžem nasýtiť polievkou z teliatka od ich deda.

sr. Alena de ND

 (Spomienky na Kazachstan)