Križevac

   Oťaželi mi údy. Ústa suché a vyprahnuté. Chvejúce sa kolená, bledá tvár. Nenápadná otázka okoloidúcej: 
„Sestri, máš čokoládu? Daj si kúsok!“, ma upozornili na vážnosť situácie. Záťaž, pôst, horúci deň...

   Výstup na horu Križevac v Medžugorií... Miesto veľkých obrátení, kajúcich skutkov, presýtené modlitbami. Horlivosť by tu u mňa bola. Snažila som sa držať krok i medžugorský pôst (o chlebe a vode). Tak, ako nás vyzývali. Zrejme to bolo nad moje sily. Mladá, hlúpa, neskúsená.

Ale tie vykrivené členky medzi kamením na výstupe...čo členky! Okoloidúci mali nohy bosé. Hybko sa im ohýbali medzi kamením. Čo na tom, že boli rozdrásané do krvi? Obdivovala som ich. Zdalo sa mi to šialené. Bola to silná viera, či vysoký prah bolesti?

Pot mi stekal po tvári a zásoba vody sa hlásila o svoj záverečný preslov. Medzi prstami sa prešmykovali zrniečka ruženca. Do dnes nechápem ako sa to dá: strmo stúpať a odriekať modlitbu ruženca, dokonca nahlas!

   Vystúpili sme. Spokojní so svojím pokáním, modlitbou a rozbitými nohami. Stretli sme Boha? Pochopili niečo z toho, čo nám chcel povedať?

   Mnohí áno. Posilnení, povzbudení, nadchnutí vracali sa domov. Zostupujeme. Cestu nám zastáva akási žena, s dieťaťom. Bľabocú čosi nezrozumiteľné vo svojej reči a idú od pútnika k pútnikovi. Niekto si  siahne do vrecka, iný zhodí ruksak z pliec. Robím podobne, keď sa nedá odmietnuť ten malý votrelec.

   Nemám ani kúsok chleba, pre každý prípad, aby ma to nepokúšalo na ceste. Ale cukríky vo farebnom papierovom šulci sa mi zdajú príťažlivejšie pre toho chlapca. Podávam mu ich s hrdým vedomím veľkodušnosti. Musím sa zaprieť, ale aspoň niečo do žobravých rúk.

Pýta chlieb...?... nerozumiem. Veď dala som mu, čo som chcela!... V tých očiach je prosba. A v každom dare pútnika, len hlúposť z nadbytku sa prezrádza. Miesto chleba-cukrík, keksík, možno detský džúsik...

   Bože, a tu je bieda! V utečencoch pred bratovražednou smrťou. A hladom.

Zúfalá prosba o kúsok chleba zostane mi navždy v pamäti. Gesto kňaza pri pozdvihovaní Krista nebýva tak vrúcne, tak plné Boha, ako tie detské ruky zopnuté s kúskom „nepotrebného“ chleba bozkavajúc ho najprv svojimi perami.

   Stretla som Boha? ...stretla...V kúsku chleba...

Sr. Alena de ND

(spomienka na Medžugorie)