Fero

Ó, áno. Dušičkový čas. Cintoríny sa premenili na rajské záhrady.

Farebné kytice, farebné kabáty, vône kvetov, vône parfumov, horiace sviece, horiace cigarey...

Prechádzam medzi hrobmi. Vybavujú sa mi tváre.

Presne. Spomenula som si. Občas ho vidím ako mi kýva. Kto? Aaaaaaale...volali ho Fero. Niekedy premrznutý na kosť klopal na parapetnú dosku najnižšieho okna nášho domu. Slúžila mu ako vstupná brána, odkladový priestor, či jedálenský stôl.

Chudák. Zarastený, špinavý, smradľavý. V nemocnici ho nechceli. Vraj má veľa bĺch. Neuvedomovala som si to, keď som mu preväzovala otvorené rany na nohách. Neviem, čo bolo v horšom stave – nohy či obväzy. Ale boli aspoň suché. K tomu trochu teplej polievky a desať minút pri horúcom radiátory, ktorý vyhrieval nepodstatnú miestnosť – na prezúvanie obuvy.

Fero, odporný chlap, ktorý sa hanbil jesť svoju polievku po svetle, prichádzal až keď sa zotmelo. A niekedy zo svojho igelitového „kufra“ vytiahol čerstvo vyžobranú novú čokoládu – ako vďačnosť pre mňa.

Ešte stále ho vidím ako mi kýva na pozdrav v bezprstových rukaviciach. Pred kostolom, kam nechcel ani zajsť... ohľady, či svedomie?

Oznámili nám to.

Prechádzam pomaly. Nemal na hrob. A predsa nosil domov v očiach. Ten, kde bol vítaný. Otvorili sa mu brány neba.

sr. Alena de ND